Myslela som si, že rodičia sú na svoje deti hrdí ak majú odvahu začať svoj život od nuly. Bola som presvedčená, že rodičia chcú, aby sa deťom darilo čo najlepšie. A to aj v prípade, že pustia maminu sukňu a odchádzajú do cudzej krajiny.
U nás doma to tak nie je. Moja mama vie vymenovať najmenej milión príčin, prečo budem v novom prostredí nešťastná.
Medziiným pretože:
- ma možno nevezmú na vysokú
- si možno nenájdem žiadnu prácu
- mi určite bude chýbať rodina
- mi určite bude chýbať pes
- si možno nebudem vedieť navariť
- tam určite budú neznámi ľudia
- tam možno budú neznáme veci
Všetky možno a určite sa mi postupne zliali do jednej obrovskej výčitky: „Necháš nás tu samých v TOMTO štáte s TVOJOU záhradou a s TVOJÍM psom! A ja sa zrazu cítim nezodpovedná a nespravodlivá a rozmýšľam, ako do lietadla poskladám steblo po stebielku tú MOJU záhradu a ako prinútim MOJHO psa, aby vliezol do boxu určeného na prepravu veľkých zvierat v lietadle.
Úprimne, mami, veľmi ma bolí, keď niečo také vravíš. Rozmýšľam, či chceš, aby som bola nešťastná, pretože by si znova TY mala pravdu. Dúfam, že môj odchod pre teba nebude nešťastím. Že si budeme písať a telefonovať (vieš, znížia ceny roamingu a tie súčasné technologické vymoženosti sú úžasné). Budeš kolegyniam v robote rozprávať ako sa nám s priateľom v tej cudzine darí a pri posedeniach so zvyškom rodiny budete rozoberať naše strasti s tou nemožnou francúzskou administratívou. Uvidíš, obe zistíme, že je krásne byť šťastným. Veď šťastným sa dá byť aj stovky kilometrov od mamy, no nie?