Keďže nepatríme medzi krajiny politicky bipolárne, t.z. buď si za konzervatívcov alebo demokratov (a nemáš na výber, lebo tvoja rodina volila demokratov už neviem koľko generácií), som za úplnú anarchiu. Pretože kto žije v tomto štáte aspoň posledných desať rokov vie, že voľby a politici sú nanič. „Pose.ú“ toho viac ako môj pes vo veku troch mesiacov.
Ale pravdou je, že na voľby (nebolo ich veľa, ale rátam aj referendum) som sa vždy tešila. Tento deň bol tak trochu slávnostný, bola som priam stelesnením občana, ktorý si myslí, že hýbe svetom. Celá rodinka nasadla do auta, smer - moja bývalá základná škola. Podmienka – občiansky preukaz, akcia guľový blesk - odvolenie, v prípade pekného počasia prechádzka (nemáme to ďaleko). Voliť je predsa naša občianska povinnosť! Ako chceme dosiahnuť zmenu v štáte, krajší život pre naše deti a celosvetový mier, keď budeme tento akt ignorovať? Skutočne som bola o tom všetkom presvedčená. Až do dňa, kým mi došlo, že je to jeden veľký humbug:
- že je to vždy o zvolení menšieho zla
- že je to vždy o zvolení ksichtu, ktorý sa nám najmenej bridí
- že keď vtáčka lapajú, pekne mu spievajú
- že len blázon alebo môj 5-ročný synovec uverí predvolebným sľubom
O týždeň pôjdem voliť. Nebudem ignorovať tento akt. Ale znova budem voliť IBA MENŠIE ZLO. Kedy sa to zmení, do čerta?