Dobre, poviem si, novinár si môže písať slobodne, čo chce a ako chce. Viac ma „dorazila“ diskusia k článku, kde sa mnohí oháňajú „ozrutami“ vybudovanými hala - bala po hlavnom meste, bezdomovcami, smogom a inými znakmi "veľkomesta".
To, že vám bezdomovci niekedy dýchajú na krk je neodškriepiteľná pravda. Pravdou je aj to, že v hlavnom meste je smogu až-až, a že stavebné plány sú často v rozpore s mojimi predstavami o peknom mieste pre život. Tieto znaky však nájdete aj v Paríži, v Londýne, v Berlíne a iných mestách Európy.
Áno, nemáme obrovské historické centrum ako Praha (ale aj menej všade sa pchajúcich turistov), na výškové budovy v La Defense/> v Paríži môžeme len pokukovať zdola a komunisti tu svojimi stavebnými plánmi čo-to pos..li.
Napriek tomu je to moje mesto, mesto, ktoré má pôvabné historické uličky s kaviarňami a ja si DOKÁŽEM pri večernom vínku odmyslieť pach stúpajúci z kanálov. Je to mesto s netypickým výhľadom z hradu s pomaly najväčším stredoeurópskym sídliskom, rozkopanými ulicami a často nefungujúcou dopravou. ALE JE TO MOJE MESTO.
Na kurze sme mali charakterizovať typického Francúza. Takmer 90 percent ľudí tvrdilo, že sú to hrozní nacionalisti. Mám teraz napísať, akí sú Slováci a čo pre mňa znamená byť Slovenkou. A ja tam nechcem písať, že našou typickou vlastnosťou je na všetko nadávať, sťažovať sa, aké je to na Slovensku všetko nanič a aké máme hrozné hlavné mesto. Nechcem, pretože ja to tu mám rada. Bohužiaľ som si to uvedomila, až keď som bola tisíce kilometrov odtiaľto. Bohužiaľ, alebo...našťastie.