Aj keď nikdy dokonale nenačerpáme atmosféru talianskych miest s ich úzkymi uličkami a večernými kaviarňami, toto kočovanie sa mi zapáči. Prespávanie skoro každú noc na inom mieste má svoje čaro, niekedy ma však prekvapí pocit, že pred niečím utekám. A možno má môj šéf pravdu a ja iba nemám rada zodpovednosť.
Florencia a Pisa
Florencia je...hmm...Florencia. Mám na ňu nostalgické spomienky spred piatich rokov, keď to bola hádam prvá dovolenka vo dvojici. Milý so mnou a ja s milým. Milý ostal, neponúkam ho na inzerát: „Darujem priateľa, značka: príliš milý...“ Nie, iba Florencia ma tentoraz trošku sklamala. Svieti tam to isté slnko, čo zmäkčí obrysy starobylých budov, zlato na Ponte Vecchio sa blyští tým istým leskom ako predtým. Možno to malé sklamanie mali na svedomí iba štípajúce komáre v Giardino Boboli a nepokosená tráva. Keď si však pozriem Massaccia v Santa Maria Magiorre a vyjdem do strmého kopca na San Miniato Al Monte, zabudnem aj na štípance.
Navečer omámení hladom zakotvíme v prvej reštaurácii. Až po objednaní zistíme, že sa okolo nás hmýria vety žuvačkovej angličtiny. Sú ešte dotieravejšie ako komáre v Giardino Boboli. Je smutné, že Američania majú utkvelú predstavu o neprekonateľnosti ich podoby „american style of ...“ a nie sú schopní alebo ochotní naučiť sa aspoň to naše „Grazie“ a „Scuzi“. Čašník sa im však prispôsobí a pokojne si pýta ich „order“. S úsmevom pozorujem jeho letmý úškrn, keď nalieva na ochutnávku. „Hmmm, yes, good“, zamľaská žuvačkový hosť. Chcel červené, priniesol mu červené, pre pohodu letného večera mu viac netreba.
Na druhý deň sme v Pise a obzeráme si námestie divov a gýčové napodobeniny vežičiek v rôznych prevedeniach. Za výstup na vežu pýtajú nekresťanských 15 eur. Také zderstvo! To len preto, že je šikmá?
...“Kabelky si aspoň tri kúp, tam sa stále kradne, peňaženku vytrhnú z rúk a už si aj na dne, na dne, na dne, na dne, na dneee....“, pospevujeme si pri nastupovaní do vlaku s 30-minútovým meškaním. Taliani zachovávajú stoický pokoj. Sú radi, že sa neštrajkuje a do práce prídu viac-menej načas. Tento pokoj spolu so siestou od 12:30 do 15:30 mi imponuje. Je pravda, že s vybavovaním dôležitostí a záležitostí rôzneho charakteru pravdepodobne počas siesty nepochodíte, ale pocit „poďme sa válať“ až dovtedy, kým sa mesto znova prebudí do ruchu veselých tvárí vykúkajúcich z obchodov s tabakom je viac ako príjemný.
Sestri Levante
Talianska riviéra a dovolenka v pravom slova zmysle. Začínam so skutočným váľaním, počúvaním zvukov mora a užívaním si slnečných lúčov na každom kúsku tela. Lenivosť najhrubšieho zrna preruší môj neposedný priateľ, že „Čo tu zabíjaš čas, ideme si požičať kajak!“ S neistotou v hlase sa pýtam miestneho požičiavača s iskričkami v očiach, či je to ľahké a či akože nevadí, že hen za výbežkom sa začína šíre more. Asi nerozumel alebo je easy jediné slovo, čo vie po anglicky, a tak stále opakuje easy, easy. No dobre, tak easy...“Aha, medúza“, nadšene kričí môj priateľ a jeho veslo mi pristane pod pravým uchom. „Au, dávaj pozor!“ Ako zvládajú námorníci ponorkovú chorobu?
Ubytovaní sme v Hoteli Isabella. Vlastní ho írečitá talianska família živo diskutujúca pri jedle. Hlavou rodiny je nefalšovaná mamma, ktorá najskôr desať minút hľadá kľúče, zhrabne pasy tak na niekoľko hodín, a potom nás spleťou chodieb vedie do izby s dierkami v stenách a rozškriabanými dverami. „My nie sme Taliani, my nie sme Taliani, Lenka...“
Moja slovná zásoba sa rozširuje. Už viem zo seba vysúkať taliansko-španielsku hatlaninu zloženú z „per favore, due lasagne, per me con pesto e due aqua minerale, grazie“. Pridám úsmev z vrchnej škály stupnice a vysmiata čašníčka ho vrelo opätuje. Hujujuuj, tu by sa žilo!
Potvrdím si to večerným piknikom na pláži s olivami a prosciuttom, pozorujúc rybárov s fosforeskujúcim koncom udice...
